DEŇ PO BÚRKE

Je očisťujúci. Znovuzrodený. Zelený. Veľmi zelený. Všetko ožíva, ako aj my. Dáva nám nové možnosti, čerstvé myšlienky, skoro ako keď začína nový týždeň, nová etapa niečoho.
Milujem tieto dni. Hoci búrku väčšmi. Je pravda, že také počasie vo mne evokuje skôr smutnejšiu náladu, ale vtedy mi to vôbec nevadí. Spokojne si hoviem na posteli alebo na gauči, pijem kávu (čaj len niekedy), čítam knihu alebo pozerám seriál a užívam si. Alebo sa posadím za okno, počúvam hudbu a len vnímam. Nie je nič lepšie, ako zaspávať za zvuku padajúcich kvapiek na okno a jemného hrmenia v pozadí. Ako malá som sa búrok a silného vetra hrozne bála. Myslela som, že raz moje okno na izbe jednoducho zlyhá a ja sa ocitnem v tom chaose. Našťastie, vekom som to pochopila a teraz sa už len teším.

Nádych.
Obliekam sa, beriem vodítko a Emu a idem von. Prechádzam malým lesíkom neďaleko sídliska, myseľ ma opúšťa, a ja nevnímam nič, len krásu vôkol mňa. Tú zelenosť a život. Je to tak nádherné! Okamžite sa upokojím, zhlboka sa nadýchnem a pokračujem v ceste. Hlavou mi beží aspoň tisíc myšlienok naraz, nestíham ich všetky počúvať. Ema ma zrazu trhne dopredu a preberám sa z nie-tak-
celkom tranzu. Toto som ja. Večne zamyslená. A nie len po búrke.
Výdych.